Nedávno sme mali v triede zaujímavú besedu na tému „Šikana a teraz čo?“, ktorú viedol náš školský psychológ
Adam Čvirik spolu s našimi spolužiakmi Matúšom Bielikom, Tomášom Pršekom a Denisom Blahom.
Ako prvé sme si definovali, čo to je, čo ju môže spôsobovať a nakoniec sme sa informovali, ako sa dá proti nej bojovať.Šikana, ktorú žiaľ, po celom svete zažívajú tisíce detí, je druh fyzického alebo psychického týrania (napr. agresori sa obeti posmievajú, bijú ju, ...), a často ľudí agresori šikanujú iba preto, že sa v niečom odlišujú - či už farbou pleti, národnosťou, dobrými známkami, vierou v Boha, výškou a váhou, výzorom ... - skrátka hocičím, v čom sú iní. Veľkým problémom je hlavne to, že obete sa agresorov často tak boja, že na nich nepovedia krivé slovo - všetko sa odohráva iba v ich vnútri. Obete šikany sa boja, lebo by im mohli ublížiť - vyhrážajú sa im. A často, ak sa to teda nerieši hneď, sú tieto deti psychicky poznamenané a nesú si to so sebou celý život. Čo sa teda dá robiť, keď som šikanovaný?
Ako prvé si treba ujasniť, že keď ťa niekto provokuje, nie vždy to musí byť šikana. Treba sa vážne zamyslieť, či netreba iba zmeniť svoj názor, lebo ak napr. ťa niekto raz vytočil alebo ste si nesadli, neznamená to automaticky, že ťa šikanuje.
A čo ak je to tak? Čo ak to nie je iba o názore, ale ťa šikanuje? Čo treba urobiť?
Najprv si človek musí uvedomiť, že ak napr. s tým agresorom sedí v škole, alebo sa s ním niekde inde stretáva, nemôže očakávať, že sa to zlepší - najskôr musíme podniknúť kroky, ktoré pomôžu, aby sa s ním človek nestretával (a to ani cez internet; čiže musíme uvažovať, ako sa dá vyhnúť problémom) a niekedy to potom aj prestane. Ale ak šikana pokračuje a možno sa to aj zhoršuje, treba to niekomu povedať a zdôveriť sa. Keď to
niekomu povieme, nie je to žalovanie. Treba zakročiť a povedať to blízkym ľuďom, napr. rodine alebo priateľom, ktorí potom môžu zakročiť a danej osobe pomôcť. Toto je asi to najlepšie riešenie - povedať to niekomu blízkemu, ktorý potom danej osobe pomôže a agresor, ktorý ho šikanuje, bude potrestaný a prestane to. A to nie je všetko, čo sa dá robiť. V škole máme možnosť ísť za svojou triednou pani učiteľkou alebo za psychológom a tí radi pomôžu. Ale čo ak sa to predsa niekto bojí povedať? Čo potom? Existujú rôzne webové stránky (ako napr. ipcko.sk, linkadeti.sk, sikana.sk), na ktorých sa žiaci a mládež môžu o všetkej svojej bolesti anonymne vyjadriť, ale odborníci im aj radi pomôžu. Dokonca im môžete anonymne a zadarmo zavolať, telefónne čísla tam sú uvedené.
Možno sa pýtate: Prečo všetka tá anonymita? Môže to pomôcť, lebo obeť sa často bojí o tom hovoriť, hlavne z očí do očí. Ale tu sa to mení - každý, kto niečo také zažíva, sa môže vďaka tejto anonymite cítiť v bezpečí, a tak sa nebojí vyjadriť sa a zdôveriť. A potom sa im už dá pomôcť.
A nakoniec ešte raz pár praktických rád :
- nestretávajte sa s tými, čo vás šikanujú,
- nahraďte týchto ľudí svojimi priateľmi - treba sa nielen s nimi prestať stretávať, ale aj sa začať stretávať s priateľmi, ktorí vás môžu podporiť,
- treba si dopredu premyslieť, ako v pokoji zareagovať a odísť, keď za vami znova prídu a budú vás chcieť urážať,
- dobré je, aj keď so svojím priateľom idete do školy,
A to najdôležitejšie - zveriť sa o tom rodičom, ktorí vás môžu podporiť. Šikana je zlá, tak proti nej bojujme!
Marek Filip, žiak 7.B so spolužiakmi
